Prečo si politici a ekonómovia myslia, že výdavky na zdravotníctvo sú plytvaním?

Autor: Peter Finďo | 19.10.2020 o 15:37 | Karma článku: 2,10 | Prečítané:  294x

Slovenské zdravotníctvo je v procese neustálej reformy. Reformujeme nemocnice, platobné mechanizmy (DRG), spôsoby nakupovania zdravotníckej techniky, liekov a zdravotníckeho materiálu. 

Najočividnejšie sú pokusy v štátom spravovaných zdravotníckych zariadeniach, ktoré sú však zároveň najproblémovejšie a najviac zadlžené. Možno si to dostatočne neuvedomujeme, ale prakticky 100 % primárnej starostlivosti poskytuje súkromný sektor prostredníctvom súkromných lekárov (krycí názov „neštátnych lekárov“). Záporné vymedzenie tejto skupiny akoby chcelo zdôrazniť, že nestoja za to, aby sa im venovala väčšia povinnosť. Potom príde lavína návrhov, ako reformovať primárnu starostlivosť a ako vytvoriť integrované centrá zdravotnej starostlivosti. Autori bývajú často tí istí, čo predtým kládli väčší dôraz na reformu nemocníc a primárnu starostlivosť ignorovali. Reagujú na politickú objednávku a tá sa teraz vychýlila smerom k primárnej starostlivosti.

Ešte zanedbanejšou je špecializovaná ambulantná starostlivosť. Ona totiž tvorí podstatnú časť čísel, ktoré hovoria o počte návštev pacienta u lekára za rok. Na Slovensku je to takmer 11 návštev na obyvateľa za rok, teda 5,4 mil. obyvateľov x 11 = 59,4 mil. návštev. Na jedného lekára pripadá v slovenskom zdravotníctve vyše 3000 kontaktov s pacientom za rok.  

Množstvo laboratórií a oddelení zobrazovacích metód (sonografia, rtg, CT, MR ...) máme pri medzinárodnom porovnaní takmer rovnaké, ako je priemer EU. Aj v tomto klastri nachádzame dominanciu súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Celkovo môžeme smelo povedať, že základným pilierom slovenského zdravotníctva sú súkromní poskytovatelia.

Kvôli spravodlivosti treba priznať, že štátom zriadené nemocnice (príspevkové organizácie, akciové spoločnosti) poskytujú náročnú až najnáročnejšiu zdravotnú starostlivosť. Na druhej strane si priznajme, že množstvo a kvalita nemocničnej starostlivosti je závislá v prvom rade od kvality súkromných nemocníc alebo neziskových organizácií.

Zdravotníctvo ako špecifické štátom garantované „dobro“?

V zahraničnej literatúre sa často používa výraz „public good“ alebo „social good“ (verejné dobro, sociálne dobro). Týmto sa vyjadruje špecifické postavenie zdravotníctva a sociálneho systému v ľudskej spoločnosť. Podobne, ako univerzity a teda vzdelávací systém, aj zdravotníctvo v Európe vznikalo na podnety zhora, z vôle vládcu. Okrem financovania štátom mali univerzity aj iné zdroje. Napr. britské univerzity boli a sú vlastníkmi majetkov, a z výnosov z týchto majetkov financujú časť svojich nákladov. Najvýraznejší je tento fenomén v USA, kde je aj najviac vynikajúcich univerzít a obrovské zdravotníctvo s nepredstaviteľnými nákladmi (takmer 18% HDP). Univerzity väčšinou založili úspešní ľudia, ktorí pochopili význam vzdelania už pred dvomi storočiami. Zdravotníctvo vznikalo živelne a spočiatku bez významnejšej ingerencie štátu. Keď sa štát pripojil, boli už karty čiastočne rozdané. Z iniciatívy lekárov vznikali organizácie, ktoré kontrolovali kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti (napr. Joint Commission for Accreditation of Hospital Organizations) a táto organizácia o sebe píše:“ Joint Commission bola založená v roku 1951, snaží sa v spolupráci s ostatnými zainteresovanými stranami neustále zlepšovať starostlivosť o zdravie verejnosti hodnotením organizácií zdravotnej starostlivosti a ich inšpiráciou k vynikaniu v poskytovaní bezpečnej a efektívnej starostlivosti najvyššej kvality a hodnoty. Joint Comission hodnotí a akredituje viac ako 22 000 zdravotníckych organizácií a programov v USA.“ Dá sa teda povedať, že zatiaľ čo v Európe sme čakali na osvietených panovníkov, v USA sa iniciatívy chopili ľudia zdola, bez ingerencie vlády a štátu.

Prečo sa pokladajú peniaze minuté na zdravotníctvo za „plytvanie peniazmi“?

Pokusy usvedčiť zdravotníctvo z plytvania peniazmi nie sú nové. V socialistickom Československu sa zdravotníctvo financovalo na základe „zostatkového princípu“: najprv sa peniaze dali tam, kde si to šéfstvo prialo a to, čo zostalo, dostalo zdravotníctvo. Mýlia sa tí, ktorí tvrdia, že do zdravotníctva sme nedostatočne investovali v priebehu ostatných tridsiatich rokov. Tento príbeh má podstatne dlhšiu históriu. Ako príklad môžem uviesť moje bývalé pôsobisko – Rooseveltovu nemocnicu, ktorú stavali cca od roku 1967, ale prvé pracoviská sa do nej nasťahovali až v roku 1981.  Vtedy nám hovorili, že pracujúci ľud robí na nás a zavše sme brigádovali v pracovnom čase v nemocničnej kuchyni.

V štátoch s úspešným zdravotníctvom sa o vyhodených peniazoch nehovorilo, no o to viac sa skúmalo a hľadali sa správne riešenia. Je zvláštne, že úspešné zdravotníctvo nesúvisí so spôsobom kolekcie peňazí ani s inštitúciami, ktoré ich rozdeľujú. Vysoký stupeň spokojnosti pacientov aj zdravotníckych profesionálov je napr. pýchou Holandska, kde majú pluralitný systém zdravotného poistenia. Spokojní sú aj Švédi so štátnym zdravotníctvom a financovaním zo všeobecných daňových príjmov štátu. Naproti tomu najnespokojnejší sú Briti s Národnou zdravotníckou službou (NHS, National Health Service) založenou v roku 1948 podľa návrhu pána Beveridgea – zdravotníctvo je financované zo všeobecných daní a ďalších priamych finančných príspevkov do štátnej pokladne, ktoré prerozdeľuje štát. Briti sú pre nedostatok odborných pracovníkov úplne odkázaní na cudzincov pracujúcich v pozícii lekára a sestry. Veľká Británia sa pýši nízkymi nákladmi na zdravotníctvo, nízkym počtom lekárov na počet obyvateľov a pod., no má to tú malú chybičku, že v takých podmienkach domáci odborníci nechcú pracovať.

Vyberte si, menu je bohaté a môžete hľadať, ako model zdravotníctva je pre nás dobrý. Inými slovami povedané, je jedno, kto stráži peniaze, u nás sú to peniaze vyhodené von oknom.

Zdravotníctvo ako biznis

Prečo by zdravotníctvo nemohlo fungovať ako normálny biznis? Veď lekárne sú biznis, laboratóriá, rӧntgeny, MR-ká, ambulancie všeobecných lekárov a špecialistov ako aj súkromné nemocnice „sú biznis“. Určite by voľný trh nefungoval a zvrhol by sa na „wild western style“ (podľa westernov „divoký západný štýl“). Tu sa často argumentuje znevýhodnením zákazníka/pacienta voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, pretože nemá dosť informácií ani vzdelania na to, aby vedel posúdiť, čo je pre neho dobré. Keď si kupujeme auto, predajca má viac informácií a my nemusíme mať takmer žiadne, iba vieme, že na takéto auto máme dosť peňazí a na iné nie. Aj v predajni potravín ťaháme často za kratší koniec.

Nie som zástancom divokého západného štýlu, ale diskusie, ktoré prebiehajú v masmédiách o zdravotníctve mi pripadajú ako diskusie o piťovcoch a černákovcoch. Prečo máme všetci trpieť zato, že si zriaďovateľ – štát – neurobí poriadok vo svojom košiari. Na jazyk sa mi tlačí, že sa mu to asi neoplatí. Aspoň doteraz to tak vyzeralo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Stĺpček Petra Schutza

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.


Už ste čítali?