Príprava na atestáciu trvá tri až päť rokov v závislosti od odboru. Od maturity sa stáva lekár plnohodnotným pracovníkom za deväť až jedenásť rokov, až potom môže vo vlastnom mene ordinovať, predpisovať lieky prípadne prevádzkovať vlastnú ambulanciu.
Na Slovensku vznikla tristná situácia: napriek produkcii primeraného počtu absolventov lekárskych fakúlt a lekárov chýbajú (a v budúcnosti sa to ešte zvýrazní) odborníci v mnohých medicínskych odboroch. V roku 2016 bolo prijatých 815 študentov a štúdium ukončilo 722 študentov so slovenským štátnym občianstvom, z nich 640 všeobecné lekárstvo. Ostatní 280 boli cudzinci.
Veková štruktúra
Z hľadiska vekovej štruktúry lekárov vidíme, že oproti roku 2006 sa percentuálne zastúpenie lekárov starších ako 65 rokov viac ako zdvojnásobilo (Graf 1). Na grafe 2 vidíme, že ešte horšia je situácia v stomatológii, v ktorej je takmer 50% lekárov starších ako 55 rokov.
Hustota lekárov v mestách a na vidieku
Celoslovenská distribúcia lekárov (hustota na počet obyvateľov) vybočuje z priemeru štátov OECD v prospech mestských osídlení napriek tomu, že na Slovensku žije iba asi 50% obyvateľstva v mestských aglomeráciách (Graf 3). Naša situácia je podobná Maďarskej, kde však majú na počet obyvateľov nižší počet lekárov, ako Slovensko.
Po liberalizácii trhu v oblasti ambulantnej zdravotnej starostlivosti sa ambulantný sektor vyvíjal chaoticky a vznik nových ambulantných pracovísk často podmieňovalo všetko možné aj nemožné, iba nie reálne potreby zdravotníctva. Výsledkom je, že postupne starnúca skupina všeobecných lekárov nemá následníkov, pretože prácu všeobecných lekárov okyptil systém obmedzení, napr. pri ordinácii určitých vyšetrení a liekov a všeobecným lekárom neostalo nič iné, ako distribúcia pacientov k špecialistom, aj keď by si s nimi poradili. V takomto dizajne nie je povolanie všeobecného lekára vôbec atraktívne. Na grafe 4 je znázornený celkový počet lekárov a počet lekárov vo všeobecných a špecializovaných ambulanciách.
Asi jednu tretinu ambulantných lekárov tvoria všeobecní lekári, zvyšok sú špecialisti v nemocniciach a v špecializovaných ambulanciách.
Prečo nám chýbajú lekári
Z grafu 5 sa dá vyčítať, že na Slovensku vykonáva povolanie lekára asi 18 600 lekárov. Pred 25 rokmi sa tento počet pokladal za neprimerane vysoký, no za štvrťstoročie sa všeličo zmenilo a lekárske povolanie bolo pre mladých ľudí atraktívne, preto veľa štátov muselo prijať pri prijímaní na lekárske štúdium numerus clausus. Napriek tomu počet lekárov v štátoch EÚ natoľko stúpol, že Slovensko prestalo vyčnievať v počte lekárov. V slovenských štatistikách sa vyskytujú aj stomatológovia, takže jednoduchý prepočet na obyvateľov nezobrazuje reálny počet výkonných lekárov v klinickej praxi. Ak porovnáme počet lekárov na Slovensku s ich počtom v iných európskych štátoch, stojíme niekde uprostred. Kde je teda problém?
Hlavným problémom je zlá odborná a veková štruktúra lekárov. O starnutí lekárov – najmä praktických – sme sa už zmienili. Čiastočne to má na svedomí aj babyboom po druhej svetovej vojne, ktorý priniesol vysokú pôrodnosť, ktorá sa čiastočne zachovala aj u potomkov generácie babyboomerov. Veľký záujem o štúdium medicíny viedol v nasledujúcich rokoch k inflácii tohto povolania a k nárazovitému zostarnutiu silnej generácie lekárov.
Demografický vývin sa nedá ovplyvniť politickými ani odbornými rozhodnutiami, ale zdravotnopolitické nástroje majú jednoznačné miesto pri zmierňovaní jeho dôsledkov. Tak, ako starne celá populácia starnú aj silné ročníky lekárov a veľké časové nároky na dosiahnutie kvalifikácie vedú lekárov do nemocníc, kde majú štátom zaručený príjem a vykrývajú nedostatok kvalifikovaných lekárov. Veľkým problémom vzdelávania lekárov je chýbanie koncepcie „vzdelávacích“ nemocníc (angl. teaching hospitals), ktoré by produkovali odborne dobre pripravených lekárov a ich kvalifikáciu by usmerňovali žiaducim smerom. V niektorých štátoch majú tieto nemocnice povinnosť prijať každý rok do kvalifikačnej prípravy počty absolventov, odvodené od celkového počtu lekárov v nemocnici (napr. 5%, teda nemocnica so 100 lekármi musí prijať 5 absolventov do postgraduálnej prípravy).
Som presvedčený, že libertariánsky pohľad na ovplyvňovanie kvalifikačnej štruktúry lekárov je úplne nevhodný. Sloboda voľby povolania musí mať hranice, ako ide o službu vo verejnom záujme. Zdravotníctvo je obrovský sektor a na jeho presmerovanie a dobehnutie zameškaného je potrebná minimálne jedna dekáda. To je čas dlhší, ako dve volebné obdobia, čo už samo napovedá, že bez širokého konsenzu sa nadá realizovať.
Pri nedostatku lekárov hrá určitú úlohu aj ich odchod do Českej republiky a štátov EÚ, ale nemyslím si, že práve táto skutočnosť by mohla ospravedlniť koncepčné chyby v zdravotníckej politike.